O svete vo mne a okolo mňa

dalsi z vecerov hodnych premyslania. darceky nakupene, zapocty hotove, povinnosti takmer dotiahnute do konca. lezim na gauci cumim do notebooku a rozmyslam, co mi to vlastne chyba. viem, ze mi nieco chyba. citim to kdesi vo svojom vnutri. pustam si steppenwolf – born to be wild. pre niekoho odrhovacka, pre mna pesnicka, ktora mi pomohla prejst nie jeden tazky den v mojom zivote. rozmyslam. chcem zo seba nieco dostat. nie je to trosku paradoxne ze clovek na internete castokrat dokaze dostat omnoho viac, ako v realnom zivote? cim je to sposobene? preco sa vytvara ta priepast? odpovede nie su, su len otazky a ak sa odpovede hladaju prichadzaju len dalsie a dalsie otazky. o co teda ale ide. mavam pocit ze medzi ludmi je priepast. nevravim to konkretne, to nie ale… castokrat zazivam pocity, ktore su az krajne odlisne vsetkym pocitom, ktore mam moznost zazit s inymi ludmi. ludstvo mi pride ako seda beztvarna hmota, ktora ma nicim nelaka. laka ma samota, no na druhej strane ma este vacsmi desi. ani nie tak riziko, ze budem opusteny inymi, ale ze opustim sam seba a nebude mi to mat ani kto povedat. tie citlive cidla mojho ducha. je to prekliatie aj pozehnanie zaroven. raz je clovek v extaze inokedy schuleny v kaluzi, ktora sa nachadza na uplnom dne jeho duse. kazda minca ma dve strany hovorieva sa. preco ale nezazivam tieto pocity pri inych? resp. ich svetlu stranku? preco? preco mam z ludi strach a nie radost? preco si k nim neviem najst cestu? ludia su zvlastni. vsetci maju svetu co dat. v kazdom z nich je troska misterie, tajomna. ale co z toho – priepast nepusti dalej. nejde o to, aby veci davali zmysel. nalejem si dalsi pohar predvianocneho vina. a snad sa bude aspon o trosku lepsie zaspavat. s krasne cistou a pustou myslou