Vraciam sa domov do svojho brlohu. Tam, odkiaľ idem sa tomu vraví civilizovaný svet. Ja tomu vravím prázdnota. Tak by sa dal harakterizovať aj jeden z mnohých večerov posledných dní. Nejde ani tak o večery samotné ako skôr o ich náplň. Tou je práve tá prázdnota. Nečas. Všade plno ľudí, ktorí očakávajú dobro a pomoc. Kto ju však chce dať? Nikto. Spoľahni sa sám na seba človek. Prechádzaj sa nocou bezcieľne. Rob iným radosť, aby si bol otrokom ich šťastia. Tisíce a milióny ľudí opitých chlastom a šťastím. Kde je moje šťastie? Prečo môj život napĺňa samota? Prázdno? Ničota? Má ešte vôbec zmysel brať na niekoho ohľad? Má zmysel pozerať na iných a v kútiku duše očakávať ani nie opätovanie toho dobra ale len tak málo (a zároveň tak horibilne veľa!) – očakávať porozumenie? Prečo človek človeku nerozumie? Homo homini lupus. Je veľmi ťažké deň čo deň pociťovať stále viac ťažobu týchto slov na svojich pleciach. Myseľ napĺňajú dlhé a ťažké úvahy. Namiesto otázky „čo robím zle“ sa vynára otázka „prečo práve ja by som mal vlastne robiť niečo zle?!“. Prečo by som mal byť ja ten, ktorý má byť obetným baránkom tejto prázdnoty? Prečo by som ja mal byť ten, ktorý pomáha umocniť túto utópiu a agóniu všade navôkol?
Človek sa nestane zlým, pretože by chcel. Zlom naplní človeka prázdno. Tá beznádej, ktorú do neho vlievajú iní ľudia.
Zlo je tam,kde niet dobra. Tam, kde konať dobro už nemá význam. Odchádzam spať, drahí a milí a viem, že sa ráno prebudím do toho istého nečasu. Ale vstanem s jedinou nádejou. S nádejou, že nový deň ukáže veci v novom svetle. Kto vie, či v lepšom.